Psychologické (skúsenostné) (faktory vnímanie)

1. Relatívna veľkosť predmetu. Ak poznáme predmet, ak poznáme jeho skutočnú veľkosť, potom podľa jeho relatívnej veľkosti (ako sa nám za daných okolností javí) môžeme usudzovať na jeho vzdialenosť. Ak však veľkosť predmetu nepoznáme, môže nás to pomýliť. Napr. veľmi vysoká hora sa nám môže zdať vzdialená iba niekoľko kilometrov, kým v skutočnosti môže ísť o niekoľko desiatok kilometrov.

2. Interpozícia (prekrývanie) - aj nejaký predmet prekrýva iný predmet, potom ho pokladáme, samozrejme, za bližší ako prekrývaný predmet.

3. Lineárna perspektíva. Ide o zmenšovanie sa veľkosti predmetu alebo vzdialenosti medzi predmetmi, ak sa tieto od nás vzďalujú. Toto sa často používa pri znázorňovaní perspektívy (železničné koľajnice sa v diaľke zbiehajú).

4. Vzdušná perspektíva - je to vlastne jasnosť detailov, napr. ak viem na kostolnej veži rozlíšiť podrobnosti (napr. číslice na hodinách), je zrejme blízko. Všetky predmety, ktoré vystupujú zo svojho okolia sa nám zdajú byť bližšie v čistom vzduchu, ako v zadymenom alebo zahmlenom prostredí. Má tu význam aj zafarbenie predmetov, ktoré spôsobuje vzdušná perspektíva (vzdialené predmety tmavých farieb sa nám vo vzdušnej perspektíve zdajú byť belasé, svetlých farieb - červenkasté).

5. Tiene. Predmety bližšie vrhajú tiene na vzdialenejšie, menia tak ich osvetlenie a nám sa skutočne javia ako vzdialenejšie.

6. Počet predmetov, ktoré sa nachádzajú medzi pozorovateľom a pozorovaným predmetom. Čím viac je takých predmetov, tým sa nám pozorovaný predmet javí ako vzdialenejší. Keď však ide o nevyplnený priestor, môže nás to pomýliť (napr. vzdialenosť lodi na šírom mori sa nám môže zdať menšia ako je v skutočnosti práve preto, že priestor na mori nie je vyplnený).

7. Uhlová odchýlka pri pohybe (pohybová paralaxa). Ak sa pohybujeme, predmety blízke zostávajú viac vzadu ako predmety vzdialené, ktoré sa prípadne zdajú, že sa pohybujú v rovnakom smere ako my (vzdialené hory).

                Na vnímaní priestoru sa okrem zraku zúčastňuje aj hmat. Hmatom možno bez pomoci zraku rozlíšiť veľa predmetov, ľudskú tvár a pod. vrátane ich priestorových kvalít.

                Aj sluch sa zúčastňuje na vnímaní priestoru. Ucho môže zachytiť najmä smer, v ktorom je umiestnený zvukový zdroj. Vzdialenosť sa sluchom určuje menej presne. Pretože tu vzdialenosť odhadujeme podľa intenzity zvuku, môžeme sa ľahko pomýliť a i blízke zvuky považovať za silné vzdialené. Smer, odkiaľ zvuk prichádza, určujeme pomerne dobre práve preto, že počujeme obidvomi ušami. Iba ak sa obrátime priamo proti zdroju zvuku, prichádzajú zvukové vlny do oboch uší súčasne.

Aj čuch môže napomáhať priestorové vnímanie. Vôňa napr. môže prináležať iba jednej priestorovej oblasti a inej nie. Zápach môže zamerať našu pozornosť v určitom smere. Vieme, že pre zvieratá (napr. pre psov), ktoré majú vyvinutejší čuch ako ľudia, má tento zmysel pre ich priestorovú orientáciu neobyčajne veľký význam - azda väčší ako zrak.

                Z uvedeného vyplýva, že na vnímaní priestoru sa zúčastňuje viacej zmyslov a aj tu ide o celkový vnemový zážitok.